Fajčiari spamätajte sa!

Čo vedie ľudí k tomu aby fajčili? Túto otázku si kladiem vždy keď na mňa niekto vyšle nikotínom presiaknutý dymový mrak. Osobne ma fajčiari obťažujú a predovšetkým iritujú svojou aroganciou. Netvrdím, že všetci sú rovnakí, no bezočivosť mnohých nepozná hranice.

Znečistené prostredie, otrávený vzduch a nemiestne poznámky vinníkov. Denne sa s tým stretávam a už ma to naozaj poriadne hnevá. Pasívne inhalujem škodlivé splodiny vo výťahu, v reštaurácii, na pláži, v lese, nepríjemný dym na mňa útočí kdekoľvek na ulici, či na zástavke MHD. Cigaretové opalky nachádzam na vlastnom balkóne, o verejných priestranstvách nehovoriac. Na pieskoviskách, ktoré sú určené pre malé deti, nájdete viac opalkov (mimo iných nečistôt) ako piesku. Opalkov je také množstvo, že na chodníkoch a cestách tvoria doslova mozaiky. Ešte som nestretla na ulici fajčiara, ktorý by po sebe upratal. Akosi prirodzene „odloží vyprodukovaný odpad“ práve tam kde stojí. Nenapadne ho, že ma použiť popolník, po prípade odpadkový kôš (samozrejme po dôkladnom uhasení). Keby každý zahadzoval nepotrebné veci kde sa mu zapáči, dávno by sme sa utopili v špine.

Som vraj drzá, keď slušne požiadam aby sa v mojej prítomnosti nefajčilo. Dokonca si neraz musím vypočuť spŕšku nadávok. Niekedy mám strach, že sa mi ujde aj zaucho. Prečo by som však mala byť chápavá voči neduhom druhých? Len preto, že ich je veľa? Ohrozujú moje zdravie viac ako svoje vlastné, a pritom ničia starostlivo vybraný parfum neznesiteľným cigaretovým zápachom. Nevidím dôvod prečo by som to mala tolerovať.  

Fajčiarom sa neustále vychádza v ústrety. Majú vyhradené miesta v práci, v dopravných prostriedkoch, v reštauráciách. Z peňazí daňových poplatníkov sa im podáva pomocná ruka v podobe mnohých akcií a programov. V práci sa im toleruje niekoľkohodinová absencia, ktorá je dôsledkom fajčiarskych prestávok. Dostáva sa im drahšej zdravotnej starostlivosti a ani to si nevážia. A čo sa robí pre nefajčiarov? Nič. Zákazy fajčenia na vyhradených miestach sa nerešpektujú a ich dodržiavanie sa v mnohých prípadoch ani nekontroluje. O pokutovaní ani nehovorím. Pri toľkých privilégiách, sú fajčiari natoľko arogantní, že si zapália ešte aj v nemocničnej izbe. Keď si chce človek zájsť na obed do reštaurácie, nemôže si vybrať miesto po svojej vôli. Opäť sa musí prispôsobiť. Stoly pre fajčiarov a nefajčiarov sú totiž neraz v tesnej blízkosti, a ani najvýkonnejšia klimatizácia nedokáže zabrániť štipľavému dymu aby sa netúlal kade tade. Miesta na terase sú pravidelne vyhradené len pre fajčiacich zákazníkov. Hoci je vonku pekne, vy sa musíte ukryť v útrobách reštauračného zariadenia. Akým právom sú nefajčiari takto obmedzovaní? 

Dúfam, že tento príspevok prinúti aspoň jedného fajčiara zamyslieť sa nad sebou a svojim správaním. Nie som naivná, a preto mi je jasné, že nejaký názor len tak neprinúti ľudí skoncovať so zlozvykom. No predsa verím, že aj medzi fajčiarmi sa nájdu inteligentní ľudia, ktorí dokážu pochopiť dôsledky svojho konania a nevnímajú svet prostredníctvom pohľadu sebca.